História

Želiezovce v histórii

     Prvá písomná zmienka o Želiezovciach (vtedy ešte Selyz) pochádza z roku 1274. V súpise majetkov Benediktínskeho opátstva v Hronskom Beňadiku sú spomínané ako usadlosť s kostolom, mlynom a kamenným mostom. Ešte staršie sú písomné zmienky o Mikuli (1075) a Svodove (1156), ktoré sú dnes súčasťou Želiezoviec. 
     Početné archeologické nálezy však svedčia o tom, že toto územie bolo osídlené už omnoho skôr. Prejavy neolitickej kultúry z obdobia 4300 - 3900 pred n. l., ktorých nálezisko sa rozprestiera až po západné Maďarsko, priľahlé Rakúsko, južnú Moravu, južné a juhovýchodné Poľsko a Spiš, sú archeológmi celosvetovo označované pojmom Želiezovská skupina. Ich rozhodujúca časť bola objavená na prelome 19. - 20. storočia a po objavení bola uložená v Želiezovciach, ako zbierka manželky Jána Kherndla, správcu želiezovských majetkov grófa Augustína Breunnera. Neskôr sa táto archeologická zbierka dostala do Národného múzea v Bratislave.
     V okolí Želiezoviec sa našli stopy svedčiace o prítomnosti rímskych vojenských táborov, ktoré dokumentujú rímsku expanziu smerom na sever. Je pravdepodobné, že niekde v blízkom okolí v zime v r. 173 n. l. táboril rímsky cisár Marcus Aurelius pri bojoch s tu žijúcimi Kvádmi, kde napísal prvú knihu (kapitolu) diela Ta eis haueton (Hovory k sebe samému, v slovenčine vyšlo ako Myšlienky k sebe). Na jej konci sa uvádza poznámka, že bola "písaná v krajine Kvádov nad Granou". Z uvedeného je zrejmé, že Želiezovce sú už niekoľko tisícročí v kontakte s najrôznejšími civilizáciami a kultúrami. 
     Po tatárskych vpádoch a postupnom stabilizovaní situácie sa pre ďalšiu históriu Želiezoviec stal rozhodujúcim životný príbeh Juraja Becseiho Vesszösa Želiezovského. Bol jedným z troch synov Imricha Becseiho, levického hradného pána a tekovského župana. V roku 1330 sa kráľovskú rodinu Karola Róberta pokúsil počas slávnostnej hostiny na hrade Visegrád vyvraždiť istý zeman a dvoran Felicián Zách. Jeho útok, pri ktorom kráľovnej na ruke odťal štyri prsty a kráľa zranil, znamenal smrť nielen pre neho (bol zabitý hradnou strážou hneď po útoku), ale z rozhodnutia panovníka aj pre celú jeho rodinu, v celom Uhorskom kráľovstve. Jeho v Leviciach žijúcu dcéru Šebe dal priamo na levickom trhovisku verejne popraviť práve Imrich Becsey, ktorý si tým posilnil svoj už i tak nemalý vplyv na panovníckom dvore. Pre jeho troch synov sa tak črtala sľubná kariéra. Prostredným z nich bol práve Juraj Becsei, ktorý si aj so svojimi potomkami k menu písal Vesszös Želiezovský. 
     Bol v priazni kráľa Ľudovíta Veľkého, syna a následníka Karola Róberta. Po otcovi zdedil hodnosť hradného kapitána a tekovského župana. Žil striedavo v Želiezovciach a Budíne. Po tom, čo brata Ľudovíta Veľkého, Andreja žijúceho v južnom Taliansku, dala zavraždiť jeho manželka Johanna, vydal sa spolu s Ľudovítom Veľkým tento čin pomstiť ako člen kráľovskej telesnej stráže. Práve on 23. 1. 1348 v Neapole osobne popravil účastníka vraždy - knieža Karola z Durazza, keď sa Johanne podarilo ujsť do Francúzska. Za to bol kráľom vymenovaný za miestodržiteľa Apúlie a na istý čas sa stal pánom viacerých miest a hradov južného Talianska. 
     Počas pobytu v slnečnej Apúlii si nahonobil veľký majetok a zabil (ako sám udáva) okolo 220 ľudí a dopustil sa množstva iných zločinov. Majetok tvorený najmä zlatom a šperkmi si pod kráľovskou ochranou prepravil do Budína. Prevoz zlata do Želiezoviec bol však pre už málo početnú skupinu ozbrojencov riskantný. Ako skrýša mu však pomohol kamenný blok – sarkofág, narýchlo zabezpečený z Budinského Aquikumu, z ktorého najskôr odstránil telo veterána II. pomocnej légie Aelia Domitia. 
     Časom pod ťarchou ťaživých spomienok dospel Juraj Becsei Vesszös Želiezovský k potrebe hlbokého pokánia za vykonané skutky. Jeho rozhodnutie nepochybne umocnili aj problémy s pápežskou stolicou, ktorá sa k jeho zločinom v južnom Taliansku postavila s veľkou nevôľou. V Želiezovciach na mieste pôvodného dreveného kostolíka dal stavať nový kostol, do jeho stredu dal umiestniť už spomenutý sarkofág. Zároveň sa vydal na tú dobu neobvykle dlhú a strastiplnú kajúcnu púť až do severného Španielska, do pútnického mesta Santiago de Compostella k pozostatkom sv. Jakuba. Ani po šiestich mesiacoch pokánia sa, modlenia a skromného pôstneho života nepocítil úľavu na duši. Vydal sa teda až do Írska, kde ako prvý pútnik z Uhorska vstúpil do Jaskýň sv. Patrika. Po 15 dňoch prísneho pôstu a modlitieb sa aj napriek odhováraniu samotného írskeho biskupa rozhodol zostúpiť do obávaného jaskynného purgatória - očistca sv. Patrika. Modlitby, vdychovanie dymu a sírnych plynov, halucinácie, zjavenie diabla, archanjela Michala až nájdenie cesty k večnému spaseniu...
     Po jeho smrti v roku 1364 v stavbe želiezovského kostola pokračuje jeho dcéra Margita a okolo roku 1390 v ňom necháva talianskym majstrom Matúšom namaľovať nástenné obrazy - fresky. V 16. storočí sa Kostol sv. Jakuba dostal na necelých 200 rokov do rúk protestantov, ktorí z kostolov odstraňovali všetky obrazy, sochy a iné "predmety zbytočného prepychu". Nástenné fresky dali zatrieť bielym vápenným mliekom a rímsky sarkofág záhadne zmizol. V apríli 1729 sa ustálilo vlastníctvo želiezovského panstva, keď s konečnou platnosťou prešli takmer všetky vlastnícke práva na rodinu Esterházyovcov. Tí začali postupne budovať v okolí sieť majerov, ktoré neskôr pomenúvali krstnými menami svojich rodinných príslušníkov. 
     V júni 1730 sa menšou ľsťou podarilo kostol prinavrátiť do rúk katolíckych veriacich. Jeden z prvých farárov Jakub Bartoš si zaumienil pod kostolom vybudovať kryptu, do ktorej by sa umiestňovali telá miestnych duchovných. Pri vyhlbovaní jamy v strede kostola robotníci krompáčmi narazili na zabudnutý rímsky sarkofág, ktorý tam pred takmer 200 rokmi protestanti dali zakopať. A tak sa už po druhý krát stal časťou ústrednej dominanty želiezovského katolíckeho kostola vo forme podnože hlavného oltára. 
     Esterházyovci si na mieste pôvodnej vidieckej kúrie dali postaviť štvorkrídlový barokový kaštieľ, stavba bola dokončená okolo roku 1780. Keďže sa väčšinou zdržiavali vo Viedni, využívali ho viac-menej ako svoje letné sídlo. Ku kaštieľu patril rozľahlý anglický park s niekoľkými ďalšími budovami. Ďalšími rekonštrukciami sa na kaštieli začali objavovať prvky klasicizmu. 
     Hospodársky rozkvet do Želiezoviec priniesol jeden z najdominantnejších príslušníkov rodu, Ján Karol Esterházy (1775 - 1834). Práve on, s manželkou Rozinou Esterházy (1779 - 1854) pozval ako učiteľa hudby svojich dcér Márie a Karolíny mladého hudobného skladateľa Franza Schuberta (1797 - 1828). 
     Schubert v Želiezovciach prebýval v rokoch 1818 a 1824 a práve tu našiel mnoho cenných inšpiračných zdrojov pre svoju tvorbu. Niekoľko svojich skladieb venoval práve kontese Karolíne Esterházy, do ktorej bol tajne zaľúbený. Jednou z nich je známe Okteto F- dur. 
     Gróf Ján Karol Esterházy si ako svojho osobného kuchára priviedol do Želiezoviec už vtedy známeho dvorného kuchára, Franza Sachera, vynálezcu svetoznámej Sacherovej torty. Spolu s manželkou sa v želiezovskom kaštieli cítili dobre, práve tu sa im v r. 1834 (zhruba 2 roky po zrode slávnej torty) narodil syn Eduard Sacher, neskôr známy ako zakladateľ reťazca päťhviezdičkových hotelov a kaviarní. Po už spomenutej Márii Esterházy prešlo vydajom vlastníctvo panstva v roku 1854 do rúk rodiny grófa Breunnera, ktorá bola posledným vlastníkom kaštieľa až do r. 1944. 
     V roku 1884 pri premaľovávaní stien Kostola sv. Jakuba začali presvitať obrazce dávno zabudnutých malieb. Vtedajší farár Jozef Róža si bol istý ich umeleckou hodnotou, pozval preto do Želiezoviec jedného z najlepších reštaurátorov v Uhorsku Ferencza Storna, ktorý ich zreštauroval. Až neskôr sa zistilo, že ide o zabudnuté fresky približne z roku 1390.
     V roku 1932 v tesnej blízkosti nášho mesta, žiaľ, zanikla jedna stredoeurópska rarita – do mohutného asi 700-ročného pňa duba vykresaná uzamykateľná miestnosť, do ktorej sa pohodlne zmestila desiatka návštevníkov sediaca pri okrúhlom stole - tzv. Drevený kaštieľ. Stalo sa tak náporom vetra, ktorý strom vyvalil. 
     V roku 1904 bol postavený pôvodný kostol reformovanej cirkvi. Počas II. svetovej vojny však boli veže oboch kostolov ustupujúcimi nemeckými vojskami vyhodené do povetria. Reformátsky kostol bol zničený úplne, Kostol sv. Jakuba utrpel značné škody, v roku 1953 bol rekonštruovaný. 
     V rekonštruovanom kostole sv. Jakuba možno doteraz vidno 3 zachránené fresky zo 14. storočia. A práve na jednej z nich je detailne zobrazený osobitný súd s Jurajom Becseiom Vesszösom Želiezovským. 
     V katolíckom cintoríne stojí hrobka rodiny Esterházyovcov, postavená začiatkom 19. storočia, v ktorej je pochovaná i žiačka a súčasne láska Franza Schuberta, Karolína Esterházy. Doteraz je tu park so vzácnymi stromami, v ktorom stojí i kaštieľ Esterházyovcov zúfalo čakajúci na rekonštrukciu.

     Históriu Želiezoviec a okolia dokumentuje Mestské múzeum a pamätná izba Franza Schuberta v Želiezovciach.